Noc fúrii

Maria Halseband

Temná, hlboká temná noc... Po posledných hrôzyplných dňoch besnenia rozpútaných živlov prírody - doliehajúce, zvieravé, dusivé ticho. V domoch ťažko poškodených zemetrasením len sem tam horelo nepatrné svetielko. Ľudia boli radšej potme zo strachu pred ohňom. Veď víchrica v minulých týždňoch, spolu so zemetrasením, rozpútali veľké množstvo požiarov a neskrotné živly sa kruto pohrávali s prestrašenými ľuďmi tak, že ich doviedli k úplnému zúfalstvu.

A teraz nastalo toto hrobové ticho pod pláštikom noci. Nič sa ani nepohlo, ba ani ten najslabší závan vzduchu neprerušil stiesňujúce dusno. Nikde nebolo počuť ani to najslabšie vtáčie písknutie, ani hlasný vzdych zvieraťa, či zakvílenie prestrašených ľudí, alebo ich zvyčajný hrôzyplný šepot, sprevádzajúci posledné dni, ani žiadny hukot v zemi, ktorý veštil pohromu.

Úplné ticho! Strašné, neznesiteľné, hrobové ticho! Vzbudzovalo des ešte väčší než besnenie živlov. Zvieratá vyhľadávali blízkosť ľudí, prichádzali do ich obydlí, chúlili sa pod schodiskami aj v chodbách, a bez hláska, len ťažko dýchajúc od strachu, tam ležali.

Áno, strach! Tento najhroznejší fantóm to bol, ktorý kráčal bez hlesnutia dom od domu a svojím hrozným pazúrom sa dotýkal sŕdc ľudí, až sa ich zmocňovalo stupňujúce sa šialenstvo.

Ľudia, rovnako ako zvieratá, hľadali jeden pri druhom bezpečie. Tu sedela matka s najmenším dieťatkom v náručí, tesne obklopená ostatnými členmi rodiny, tam sa zasa zhromaždili všetci zostávajúci členovia rodiny na jedno miesto, v zovretí tupej skľúčenosti. Osamelých ľudí sa zmocňovala hrôza.

Tam nejaký muž utekal od lôžka svojej ochrnutej ženy. Bez toho, aby dbal na jej prosebné úpenie, vyrútil sa ako šialený do noci a zaliezol do rozpadnutej drevárne. Tu sa zasa jedna žena vrhla na zem s kŕčovito zovretými rukami a bez zvuku pohybovala perami, zatiaľ čo sa vedľa nej krčila iná, ktorá si zapchávala uši, chtiac tak prehlušit to doliehajúce strašné ticho. Odvšadiaľ svietili šialené pohľady, začali sa šíriť hrozné, neľudsky znejúce škreky, a čo nedokázali prebudiť strašné udalosti posledných týždňov, to dokázalo hrobové ticho tejto noci: ľudia sa začali modliť.

V prekotnom behu dupotal mladý človek hore po schodoch ku vchodu malej vily, ktorej strecha bola po poslednom otrase pôdy výrazne vychýlená z rovnováhy. Pred vchodom stúpil na niečo, čo sa s kňučaním odplazilo nabok. Všade tie zvieratá! Vyrazil nezamknuté dvere do vily a vybehol po schodoch na poschodie.

"Peter, Peter!" prenikavo jačal a vrhol sa slepo proti najbližším dverám. Búšil do nich päsťami, kopal nohami, až drevo stonalo. Dvere sa otvorili a zúfalec vpadol k priateľovi. Ten zažal vreckovú baterku, ktorá na okamih osvietila upotenú, pokrivenú tvár s divoko rozstrapatenými vlasmi, chytil muža za ľadovo chladnú ruku a vtiahol ho do miestnosti.

"Čo sa deje Karol?" - opýtal sa pokojne.   Príchodzí sa k nemu vydesene pritisol.

Moc modlitby

Susanne Schwartzkopff

Na všetkých našich pozemských cestách stojí nám ľuďom po boku pomoc, ktorú láska a múdrosť Stvoriteľa votkala nerozlučne do veľkých zákonov života. V našej pozemskej uzavretosti tušíme však o nej málo alebo nič. Hrubý hmotný obal leží ako nepriehľadný plášť okolo nášho svetelného jadra. Toto sa tak zúžilo, zhustlo takou mierou, že svet, ku ktorému náleží iskra ducha v našom vnútri, stal sa mu cudzím a nedostupným. Pritom planie a žhne, chvie sa a znie, svieti a žiari prúdenie duchovných síl okolo nás v najradostnejšom pohybe. Prúdi to hmotnosťou a poskytuje jej možnosť k životu a jeho rozmachu. Bez prúdov duchovných síl a bytostného krúženia bola by hmotnosť mŕtva a nehybná. Avšak človek si domýšľa, že pravý život je to, čo vidí svojimi pozemskými očami a že to, čo môže ohmatávať svojimi rukami a prekročiť svojimi nohami, je už celé stvorenie.

Aké je to úbohé, aké úzke a aké malé!

Jediný okamžik, v ktorom smie duch otvoriť svoje oči a zbadať odkiaľ pramení život, uvedie ho do nesmiernych diaľav.

Je to však ako v rozprávaní o stratenom raji; brána zapadla vinou ľudí a teraz stojí v rozprávaní o stratenom raji, pred ktorou anjel s plamenným mečom zabráni prístup každému, kto sa nepribližuje opäť v bielom rúchu. Pretože je raj pre nás stratený, tu sme sa uchýlili všetci späť do nášho vyhnanstva a pokúšame sa existovať v ňom ako možno najlepšie. Lebo toto živorenie nemožno nazvať životom.Ako vzdorovité dieťa, ktoré bolo odohnané z blízkosti rodičov, aby sa spamätalo, ktoré sa zakusne do svojho vzdoru a zostane vonku i napriek tomu, že je tam zima a tma a že sa bojí, tak i my zostávame vo vzdore a svojhlavosti stáť vonku, zostávame nešťastní, osamelí, vyradení, pretože to inak nechceme. Keby sme sa obrátili a šli naspäť cestou, ktorá nás kedysi priviedla do omylu, potom by sa pre nás opäť otvorila brána do raja a radosť a svetlo ožiarilo by naše šťastie.

Ale my sa strachujeme pred oslňujúcimi svetelnými lúčmi a žiarivým leskom čistoty. Vieme, akí zúbožení sme sa stali a štítime sa pred návratom.

Pred bránou raja tryská čistý plameň. Nazýva sa "sebapoznanie". Musíme sa skloniť nad jeho hladinou, musíme bez ohľadu prijať svoj obraz a uvidieť, kde sú škvrny na našom šate, ktoré musíme vyprať. Nikto nezostane ušetrený tejto skúšky. Avšak kto do seba prijal čo i len jediný lúč svetelného raja, kto smel uchopiť len dych jeho nádhery, ten nasadí rád všetko, aby tam smel dospieť. Prechvievajúca oblažujúca ľahkosť, ľúbozvučnosť a harmónia obopína tam žijúceho. Aká studená a kalná je oproti tomu naša zem, ako neľúbezne znejú hlasy ľudí. Dosiaľ je to tak. Nemá to byť inak? Nemusí sa to stať iné, ak chceme vyplniť účel nášho bytia?

Slovensko

Hermann Wenng

1. Slovensko je zemou pravzniku. Všetky jeho pohľady smerujú na juh – slnku v ústrety, k Svetlu. Z vrchov, ktoré túto zem obliehajú, tryskajú a šumia živé vody; všetky (okrem Popradu) tečú k juhu. A jej ľud je ako tie hory – sú to prírode blízki horali, večnej Božej láske tak blízko stojaci ako bytostní, títo malí služobníci Božskej vôle a Lásky, ktorým sa v mnohom podobajú. Vo svojom spoločnom žití zrástli tiež úzko so zvieratstvom tak, ako nikde inde.

2. Je to zem pradávna, bezprostredného počiatku, tak blízka prírode, takmer detská – v pravde detinská – aká má byť. Slovensko je zem „prijímajúca“, citovo primerane žijúca a preto tiež živá! Jej ľudia sú blízki stavu detstva, tak ako boli ľudia v rannom detstve všetkého ľudstva na zemi. Bola to doba, o ktorej stále ľudstvo bude hovoriť vo svojich povestiach ako o zlatom veku, po ktorého návrate bude túžiť a o ňom vždy bude veriť, že mu prinesie večný mier.

3. Slováci sú deťmi so všetkými dobrými vlastnosťami detí; ale tiež bezprostredne vo svojom počínaní práve tak tekavé, lebo deti sú bytostnému prúdeniu a žiareniu viacej prístupné, než dospelý človek, ktorého mocne vyvinutý mysliaci orgán odďaľuje od všetkého prapôvodného. A ako pôda, z ktorej človek pochádza, tak i človek sám sa javí vo svojich životných prejavoch. Sú teda ľudia Slovenska horali; a čím vyššie sú vrcholky, pod ktorými, alebo na ktorých stála jeho kolíska, tým rázovitejším vo svojom životnom jednaní, tým podivuhodnejším bude Slovák. Tým viac bude mať túžbu a náchylnosť k samotárstvu, k sebectvu, k podivínstvu, k vstúpeniu do seba!
Ako všetci prapôvodní ľudia, tak i Slovák túži po umeleckom snažení; avšak jeho túžba je nesená prevažne za obrazovým, než za hudobným vyjadrením. Je naklonený viac jednoduchému a hrubšiemu, lebo jeho spojenie s bytostným si to žiada. Avšak účasť na umení sama o sebe nie je ešte meradlom pre vyšší duchovný stav. Tomu môže potom slúžiť ako vysvedčenie len vtedy, keď umelecké dielo je plodom vyššieho vnuknutia za vyššieho duchovného vedenia.

4. V povahe tohto ľudu, (u ktorého samozrejme jedinci vykazujú odlišnosti) zrkadlí sa niečo z ubiehajúcich a z vrcholkov do údolia sa stále rútiacich vôd – je tiež tak prudký, náruživý a čulý, často búrlivý a temer ničivý ako tieto – všeobecne však mierny, lebo je to národ Venušin, ktorá je hlavnou hviezdou tejto Zeme. To znamená, „ženský národ“ – ženský živel má veľký vplyv a nakoľko je čistejší ako inde, je tento vplyv chlácholivý, výchovný. Ale i mnoho nevypočitateľného je v povahe týchto ľudí. Sú mierumilovní, ale zato vždy ochotní podstúpiť boj, veľmi chytro vznetliví, zanietení silnou svojvôľou. Rovnorodosť jednotlivých osobností je značná; preto je vzájomné dorozumenie, v ktorom sa rovnorodosť odráža, sťažené tým, že každý jednotlivec vyznáva vlastnú zákonitosť. Nakoniec však vyúsťujú všetky nedorozumenia – tak, ako do Dunaja ponáhľajú sa vody Slovenska – v jeden a ten istý spôsob snaženia, v čistých výšinách života. Nevedomky čakajú všetci svojho vodcu, ako ľudské stádo, ktoré vodcu potrebuje a ktorého je ochotné nasledovať!

Bojuj, človeče!

Susanne Schwartzkopff

Vidíš ty vlastne dieťa tejto zeme, že si zajatcom? Udivene potriasaš hlavou a nechceš tomu veriť. Dávno už necítiš ťarchu pút a preto si na všetko zabudol. Zabudol si na ľahké kroky, ktoré ťa ako na krídlach niesli k výšinám hôr. Zajatec! Si ním aj keď tomu neveríš, aj keď sa chceš naďalej klamať. Sotvaže sa pohnú perute tvojho ducha v túžbe po vzlete, narazia hneď na pevné, strnulé múry. Zranený mnohými tvrdými údermi, uzavrie sa tvoj duch sám v sebe a – uloží sa ku spánku. Múry sa zdajú byť nerozbitné.

Pred ich bránami stoja prísni strážcovia. Ostrými kopijami ženú naspäť všetkých, ktorí na nich dorážajú a ktorí sa snažia o prielom múru. K smrti zranené, unavené, odovzdané do zdanlivo neodvratného osudu, vracajú sa späť tie duše, ktoré sa vzopreli a chceli vydobyť svoju slobodu.

Kto sú strážcovia vysokých múrov väzenia? Poznáš ich dobre, často si počul ich mená. Aj keď si sa vo svojej mladosti často vzoprel proti ich tyranskej panovačnosti – teraz, dávno už, si sa ich jarmu podrobil rovnako, ako všetci ostatní. A prosíš, aby ťa šetrili, keď im práve nelichotíš, ako všetci, ktorí tak robia zo strachu alebo z vypočítavosti.

„Tradícia“ je meno jedného zo strážcov.

„Zvyk“ sa nazýva iný,

„verejná mienka“,

„spoločnosť“ opäť  iný.

Majú ešte mnoho dobrých priateľov, ktorí sú im veľmi podobní. Všetci sú zajedno v tom, že človeku nesmie byť za žiadnych okolností ponechaná voľnosť.

Dokiaľ sa im človek podrobuje, sú oni veľkí a mocní a panujú neobmedzene na tejto zemi. Vysoké strmé múry sú ich dielom. Majú ľudského ducha držať v putách. Až doposiaľ sa im to dobre darilo. Len v tichých snoch z nich človek prchá. V snoch, o ktorých nerád hovorí a ktoré len zriedka sám sebe priznáva.

Denne prichádzajú ľudia k prísnym strážcom, kľakajú pred nimi, vzývajú ich a prosia o ich priazeň. Bez ich pomoci nemôže dnes žiaden človek dosiahnuť pozemského úspechu. Preto im musí každý prinášať obete. A sú prinášané všetky obete, ktoré sú tyransky požadované. Rovnako ako žhavý Moloch ovíjal hadovito ľudské obete, tak strážcovia väzenia ľudstva prijímajú všetko, čo môžu dosiahnuť, ako vítanú korisť.

Hlbšie pochopenie sviatku pamiatky zosnulých

Hlbšie pochopenie sviatku pamiatky zosnulých každoročne pripadajúceho na 2. novembra, pomôže človeku k jeho živšiemu a vedomejšiemu prežívaniu.

Prvé čo si musíme uvedomiť je skutočnosť, že život po smrti nekončí. Od mŕtveho tela sa oddelí duša a putuje do oblastí, ktoré kresťanská terminológia označuje očistec. Hovorí sa mu aj záhrobie, onen svet alebo jemnohmotnosť. Niektoré duše však ostanú uviaznuté na Zemi a trvá dlhší čas kedy sa do tohto záhrobia (kam patria) dostanú. Je obrovské množstvo úrovní očistca, kde duše absolvujú ďalšiu etapu vývoja. Funguje to tak, že sa človek po smrti dostane do takej oblasti, aká zodpovedá jeho momentálnemu duševnému stavu. Lakomci sa medzi lakomcami ocitnú, závistlivci medzi závistlivcami, ohovárači medzi ohováračmi ale aj šľachetní medzi šľachetnými. Tu na Zemi sme všetci pospolu, vedľa seba. V záhrobí také niečo neexistuje.

Je náhoda, ak práve na jeseň si pripomíname zosnulých? Naši predkovia ako citlivejší a vnímavejší tento dej živo a vedome prežívali. Oni vedeli, že sa otvárajú brány záhrobia a ich blízki zosnulí môžu prichádzať priamo k nim na návštevu. Síce sa tieto návštevy môžu diať počas celého roka, ale práve na jeseň je to najintenzívnejšie.

Veľké množstvo sviatkov pôvodnej slovenskej kultúry sú prekryté cirkevnými sviatkami. To nastalo po páde našej ríše a následným postupným pokatolizovaním spoločnosti. Je vždy veľmi ťažké tisícročia zakorenené poznanie, zvyklosti odstrániť z vedomia národa a tak tieto  živé sviatky prelepili tými svojimi – katolíckymi. Jedným z nich je aj sviatok všetkých svätých, ktorý pripadá na jeden deň pred našim sviatkom - pamiatky duší zosnulých predkov. Tu treba prísne podotknúť, že v celom Stvorení len jeden Duch sa môže menovať Svätým – Duch Svätý, časť Vôle Všemohúceho. A ak pôjdeme ešte ďalej, tak zistíme, že mnohých tzv. svätých si cirkev vymyslela.   

Odbočme na chvíľu za ,,veľkú mláku“ do USA. Keď u nás si pripomíname našich zosnulých, tak v západnom svete hlavne v USA, Kanade, Írsku, Spojenom Kráľovstve, Portoriku, ale aj v Austrálii a  Novom Zélande [1] slávia Halloween. Prečo práve v tomto období? Aj u nich ich predkovia tento kontakt s mŕtvymi vyciťovali. Oni vedeli, že práve na jeseň prichádzajú ich zosnulí príbuzní alebo priatelia, že sa otvára onen svet. Vedome to slávili, vedome to žili. Až neskôr keď sa človek otupil, keď stratil kontakt s jemnejším svetom toto poznanie začal považovať za nezmysel, potom už len zo zvyku slávil tieto veci. Pre Američanov je typické to známe wow, super a robenie z vecí senzácie. A tak aj tieto deje tak prifarbili fantáziou, že dnes majú z pôvodného sviatku len gýčový halloween. 

  

U nás je však obdoba pogýčovania v niečom inom. Taktiež sme už celkom zabudli na pravý význam, zabudli sme, že sa otvára brána, na sny, v ktorých sa nám prihovárajú naši blízki z onoho sveta...zabudli sme. Sviatok chápeme už len ako pripomienku nášho milovaného zosnulého, ktorý už neexistuje...alebo nad tým ani nerozmýšľame, a keď sa opýtate človeka, tak pokrčí plecami a povie ,,neviem“. Sme nevedomí v týchto veciach. Slávime niečo čomu nechápeme! Iní sa uspokoja s domnienkou, že ich blížny je v nebi. Ale aj to je nevedomosť, lebo cesta do neba je nesmierne ďaleká.  Ďalší vyzdobujú hroby už len kvôli druhým, aby ich neohovárali. Sme proste neživí! A z tejto neživosti vzišla nová móda – umelé kvety. Zákonom rovnorodosti, tým že vo vnútri sa správame k sviatku neživo, umelo, na hroby kladieme neživé, umelé kvety!

Začnime vážne skúmať tento sviatok. Začnime cítiť tú jednoduchú skutočnosť, že naši milovaní naďalej existujú a že sa v modlitbe môžeme za nich prihovoriť, dokonca sa s nimi vnútorne spojiť. Príhovor za zosnulého je pre neho obrovským požehnaním. Modlitba je úžasná v tom, že ak je úprimná, tak vždy nájde nášho milovaného nech sa nachádza kdekoľvek...či už v pekle alebo v nádherných výšinách záhrobného sveta. Ani peklo netrvá večne, ak človek pochopí, kde robí chybu a začne s pokáním, tak sa odtiaľ dostane. Láskou naplnená modlitba je preto obrovskou pomocou.

Zdroje:

[1] http://sk.wikipedia.org/wiki/Halloween

Martin Hruštínec

Prvá pomoc pri depresiách, úzkosti a strachu

Martin Hruštínec

Dnes je možné vidieť zvýšený výskyt depresií, strachov a rôznych nepríjemných duševných nálad. Ich pôvod  je veľmi rôznorodý, v závislosti od konkrétneho človeka. Ale táto prvá pomoc je jednotná a zaberie vždy. Človeku sa uľaví, nadobudne silu a dostane sa na nohy*.

Čo je tou prvou pomocou? Je to veľmi jednoduché. Vôbec nesledovať správy. Kdekoľvek – či už na internete, v televízii, v rozhlase alebo v klasickej tlači.

Súčasné spravodajstvo sa snaží špičkovými, psychologickými a prefíkanými spôsobmi manipulovať verejnou mienkou.

Najjednoduchšie sa ľudia manipulujú prostredníctvom strachu.

Všimnite si spravodajstvo. V akom pomere sú pozitívne správy ku negatívnym? Všetci sa zhodneme, že tých negatívnych je ďaleko, ďaleko viac. Ide o úmysel. Najprv vás vystrašia ekonomickou krízou, piatimi vraždami, hladomorom v Afrike, lúpežnými prepadmi a nakoniec, aby sa tlak v krvi troška znížil pustia reportáž o vyliahnutých kuriatkach. A aj kvôli tomu, aby sa nepovedalo, že púšťajú len samé depresívne informácie.

Finančná kríza – čo si musíme neodkladne uvedomiť 6.časť Hypermarkety, obchodné reťazce

Martin Hruštínec
V predchádzajúcich dieloch o súčasnej finančnej kríze sme si ujasnili, že táto kríza nie je o nedostatku surovín, služieb, zdrojov. Je o nedostatku peňazí ako obeživa, ktoré má slúžiť na výmenu tovarov a služieb.

Zamerajme sa teraz na obchodné reťazce. Pozrime si však len čisto finančnú záležitosť z pohľadu bežného Slováka.

Tento nový druh obchodu zavítal na Slovensko okolo roku 2000. Pamätám si veľmi dobre na toto obdobie, mysleli sme si, že v nich budeme nakupovať snáď za veľkoobchodné ceny. Áno väčšina populácie si myslela, že predávať sa v nich bude omnoho, omnoho lacnejšie. Teraz vieme, že tomu tak nie je. Naivita postkomunistického človeka sa aj tu prejavila a žiaľ na úkor našich peňaženiek. Nebudeme si v tomto článku hovoriť o všetkých zhubných vplyvoch hypermarketov na spoločnosť. O stavbe nepekných kvádrov na úrodnej ornej pôde, o zaťažení dopravnej infraštruktúry, o zabetónovaní veľkej rozlohy v okolí (parkovanie), o neetickom využívaní modernej psychológie na manipuláciu zákazníka, o diktovaní podmienok pre dodávateľov produktov, o zvyšovaní nezamestnanosti, atď.

Finančná kríza – čo si musíme neodkladne uvedomiť (1.časť)

Martin Hruštínec

Definícia dvoch základných skutočností

Pokúsme sa čo najjednoduchšie (laicky)  vystihnúť určité aspekty, ktoré viedli a budú vždy viesť k poruchám jednotlivých ekonomík a finančným krízam. 

Hneď na začiatku treba povedať, že väčšina z nás má mylne vsugerovaný názor, že príčinou finančnej krízy je nedostatok peňazí. Prípadne znehodnotenie meny. V skutočnosti je to len dôsledok. Na to, aby sme prišli na samý ,,koreň veci“, teda na skutočnú prapríčinu všetkých tých finančných problémov dnešnej doby, si treba najprv ujasniť dve základné skutočnosti.

Finančná kríza – čo si musíme neodkladne uvedomiť (2.časť)

Martin Hruštínec

Futbal - nový boh

Motto: Akýkoľvek výsledok akéhokoľvek zápasu je menej dôležitý ako zotretý prach na našom stole!

Ku klasickým náboženstvám pribudlo v druhej polovici 20. storočia ďalšie – to futbalové. Forma uctievania tohto športu (a všetkého okolo toho)  je síce odlišná ale v základe obsah ostal. V 20. Storočí si však ľudstvo narobilo nepreberné množstvo nových bohov, ktorým sa klania ako zlatému teľaťu, nie je to teda len futbal, na ňom je to však vidieť asi najmarkantnejšie. Rôzne stánky športu – štadióny, podobne ako koloseum v Ríme kde sa zabával ľud s cézarom na gladiátorských hrách, sú neodmysliteľnou súčasťou každého mesta. Nezmenili sme sa. V základe určite nie. Všimnime si tie uvádzacie ceremoniály či už olympských hier, majstrovstiev sveta vo futbale, atletike a iné. Taká pompéznosť...pre nič. Hráči sú rozmaznávaní, ošetrovaní ako dostihové kone. Obdivovaní ako gladiátori a opäť uvrhnutí do zabudnutia len čo prestanú podávať požadované výkony. U nie zanedbateľného počtu jedincov to prerástlo do vysloveného náboženského fanatizmu. Títo fanúšikovia, vlajkonosiči a bitkári chápajúcimi svet len podľa farby trička svojho klubu sú excelentným príkladom, kam až môže falošné uctievanie, falošné smerovanie viesť. Po ovocí poznáte ich.

Finančná kríza – čo si musíme neodkladne uvedomiť (3.časť)

Martin Hruštínec

Hazard

Hazard je jednou z ďalších rozšírených pijavíc narúšajúcich zdravý peňažný systém.

Asi netreba poukazovať na gigantické zisky rôznych spoločností zaoberajúcich sa touto činnosťou. Stávkové kancelárie rastú ako huby po daždi, takisto herne a pod. Už aj v tej najzabudnutejšej dedine je možné si vsadiť a odovzdať tak časť svojich peňazí. Keď sa na to pozrieme z čisto finančného hľadiska, ide o hrubé rozvracanie ekonomiky.

Finančných prostriedkov (bankovky) je určité množstvo. Keď sa časť týchto peňazí odovzdá ničneprodukujúcim špekulantom, tieto peniaze chýbajú či už vo výrobe, vo verejných financiách a následne samozrejme aj na výplatných páskach. Je to jednoduchá logická matematika. Ak človek minie za rok tisíc eur na hazarde, zákonite nepodporil skutočné hodnoty (mohol si kúpiť napríklad bicykel) ale podporil nejakého milionára, ktorý za celý svoj život nič nevytvoril len špekuloval ako dostať z pracujúceho časť jeho výplaty. Predajca bicyklov má zákonite menšie tržby, jeho zamestnanci menšie  výplaty, preto si menej kupujú a nastáva dominový efekt.  My sa pri tom čudujeme, ako je možné, že pri takom nadbytku všetkého niet peňazí – no má ich ten špekulant milionár. Samozrejme celý hazardný systém je nastavený tak, aby bol ziskový, zákazník v strate.