Morava a Sliezsko

Hermann Wenng

Tak hovorí Pán: Všetko je jediné, veľké bytie - celá príroda je oživená, všetko je sformované a vedomá sila a bytosti, ktoré sú sebavedomé a ktoré sa čisto zachvievajú vo večných zákonoch života, vytvárajú hmotnosť a pripravujú tým ľudskému duchu prostredie, v ktorom má žiť ako hosť, aby sa stal vedomým seba samého a poznal večnú Lásku, aby tiež poznal, aká vysoká úloha a poslanie mu boli dané: vyvinúť sa nahor k večnej Láske a priblížiť dokonalosti všetko, čo mu bolo dané, aby v tom a tým pôsobil, aby slobodne a pri vedomej vôli slúžil zákonu, večnej Láske Pánovej.

Všetko povstalo z vôle Pána, z jeho Lásky. Jeho Vôľa, Jeho Láska je Sila z Neho, z Jeho živúcej Vôle vyžaruje život. Všetko je Lúč a Sila zo Svetla. Svetlom vyžaruje všetko, čo zo Svetla žije a všetko musí byť tak, ako bolo v Zákone. Všetko vyžaruje živúcne a oživená prúdom sily preniknutá hmotnosť vyžaruje tiež opäť Zákon a podľa jeho zachvievania poznávame, čo sa na pôde hmoty vytvára, na nej i v nej - na úrovni hmotnosti, hmoty. Prijíma všetko podľa svojho druhu a všetko musí zostať v Lúčoch, v ktorých to pôvodne bolo a tiež človek musí zostať v žiarivom bytí, v ktorom jeho pozemské telo vzniklo a vyrástlo, ktoré jeho duch prežaruje, aby v ňom pôsobil a slúžil večnej Vôli Večného.

Láska!

Hermann Wenng

Láska je slovo, kterému se na této zemi nic nevyrovná. Při tom není ani třeba myslet na apoštolská slova, říkající: „Nyní pak zůstává víra, naděje, láska, to tré, ale největší z nich jesti láska“, ani ne na slova všednější o tom, že běh světa jest řízen hladem a láskou.

Stačí podívati se do svého vlastního života – láska je tu vysloveným i nevysloveným obsahem všeho! Je možno říci: tam, kde se zdá, že chybí, hrává často tu největší úlohu. Láska je všude, i tam, kde bychom ji nejméně hledali.

Je snad některé jiné slovo, které by bylo častěji zneužíváno než slovo „láska“? Miliony knih byly o něm napsány a neustále vychází nové na tentýž motiv.

Stále se člověk snaží nalézti vysvětlení této ohromné moci, jíž se zdá být podroben, aniž by se mu to podařilo. Ví jen, že ji neustále hledá, aniž by ji našel. Když se mu zdá, že již ji našel, uklouzne mu pod rukama, aniž by si mohl vysvětliti její podstatu i účinky.

Tato moc vystupuje před ním jako záhada s dvojí tváří. Jednou ukazuje tvář nejušlechtilejší a hned na to sešklebenou masku sprostoty. Často vnucuje svému pozorovateli mínění, že ona je to, která způsobuje mnohem více zla a neštěstí než hledaného v ní štěstí. Lidé, jako byl Napoleon, považují proto za lepší ji popírati a zredukovati na ukojení čistě zvířecího přírodního pudu.

Skutečně také hraje tento politováníhodný tělesný sklon hlavní úlohu v lidském životě. Zdá se, jakoby lásky bez tělesnosti vůbec nebylo, s výjimkou několika zvláštních odrůd, jako jest láska k veškerenstvu, láska k lidstvu, dále láska k vlasti nebo láska k domovu. Z nich první dvě se obyčejně považují za podivínské blouznění a ty poslední za nejvyšší povinnosti, ba za samozřejmosti.

Slovensko

Hermann Wenng

1. Slovensko je zemou pravzniku. Všetky jeho pohľady smerujú na juh – slnku v ústrety, k Svetlu. Z vrchov, ktoré túto zem obliehajú, tryskajú a šumia živé vody; všetky (okrem Popradu) tečú k juhu. A jej ľud je ako tie hory – sú to prírode blízki horali, večnej Božej láske tak blízko stojaci ako bytostní, títo malí služobníci Božskej vôle a Lásky, ktorým sa v mnohom podobajú. Vo svojom spoločnom žití zrástli tiež úzko so zvieratstvom tak, ako nikde inde.

2. Je to zem pradávna, bezprostredného počiatku, tak blízka prírode, takmer detská – v pravde detinská – aká má byť. Slovensko je zem „prijímajúca“, citovo primerane žijúca a preto tiež živá! Jej ľudia sú blízki stavu detstva, tak ako boli ľudia v rannom detstve všetkého ľudstva na zemi. Bola to doba, o ktorej stále ľudstvo bude hovoriť vo svojich povestiach ako o zlatom veku, po ktorého návrate bude túžiť a o ňom vždy bude veriť, že mu prinesie večný mier.

3. Slováci sú deťmi so všetkými dobrými vlastnosťami detí; ale tiež bezprostredne vo svojom počínaní práve tak tekavé, lebo deti sú bytostnému prúdeniu a žiareniu viacej prístupné, než dospelý človek, ktorého mocne vyvinutý mysliaci orgán odďaľuje od všetkého prapôvodného. A ako pôda, z ktorej človek pochádza, tak i človek sám sa javí vo svojich životných prejavoch. Sú teda ľudia Slovenska horali; a čím vyššie sú vrcholky, pod ktorými, alebo na ktorých stála jeho kolíska, tým rázovitejším vo svojom životnom jednaní, tým podivuhodnejším bude Slovák. Tým viac bude mať túžbu a náchylnosť k samotárstvu, k sebectvu, k podivínstvu, k vstúpeniu do seba!
Ako všetci prapôvodní ľudia, tak i Slovák túži po umeleckom snažení; avšak jeho túžba je nesená prevažne za obrazovým, než za hudobným vyjadrením. Je naklonený viac jednoduchému a hrubšiemu, lebo jeho spojenie s bytostným si to žiada. Avšak účasť na umení sama o sebe nie je ešte meradlom pre vyšší duchovný stav. Tomu môže potom slúžiť ako vysvedčenie len vtedy, keď umelecké dielo je plodom vyššieho vnuknutia za vyššieho duchovného vedenia.

4. V povahe tohto ľudu, (u ktorého samozrejme jedinci vykazujú odlišnosti) zrkadlí sa niečo z ubiehajúcich a z vrcholkov do údolia sa stále rútiacich vôd – je tiež tak prudký, náruživý a čulý, často búrlivý a temer ničivý ako tieto – všeobecne však mierny, lebo je to národ Venušin, ktorá je hlavnou hviezdou tejto Zeme. To znamená, „ženský národ“ – ženský živel má veľký vplyv a nakoľko je čistejší ako inde, je tento vplyv chlácholivý, výchovný. Ale i mnoho nevypočitateľného je v povahe týchto ľudí. Sú mierumilovní, ale zato vždy ochotní podstúpiť boj, veľmi chytro vznetliví, zanietení silnou svojvôľou. Rovnorodosť jednotlivých osobností je značná; preto je vzájomné dorozumenie, v ktorom sa rovnorodosť odráža, sťažené tým, že každý jednotlivec vyznáva vlastnú zákonitosť. Nakoniec však vyúsťujú všetky nedorozumenia – tak, ako do Dunaja ponáhľajú sa vody Slovenska – v jeden a ten istý spôsob snaženia, v čistých výšinách života. Nevedomky čakajú všetci svojho vodcu, ako ľudské stádo, ktoré vodcu potrebuje a ktorého je ochotné nasledovať!