Jupitera: Slovenské dejiny

Zobrazujú sa príspevky s označením Slovenské dejiny. Zobraziť všetky príspevky

29. 8. 2024

Ako po novom pristupovať k odkazu Slovenského Národného Povstania?

Nech už sa na SNP dívame z politického hľadiska akokoľvek, faktom ostáva, že obrovské množstvo ľudí nasadilo vlastný život za prežitie nášho národa. Ich motiváciou bolo vyhnať nemeckú čižmu, ktorá šliape po Slovenskej zemi.

Chcieť sa zmocniť cudzieho majetku je odvekou ľudskou vlastnosťou a všetky tie vojny sa diali a dejú práve kvôli tomuto nešťastnému postoju - vlastniť cudzie.

Už len k úcty k tým, ktorí boli ochotní položiť svoje životy za našu vlasť a to nielen v SNP ale mnohokrát v našej bohatej minulosti, musíme sa aj my teraz pričiniť o ochranu našej vlasti pred cudzími čižmami. Tieto cudzie čižmy, tak ako vždy v minulosti a nielen na Slovensku, ale všeobecne počas celých dejín ľudstva, videli len jeden cieľ - zmocniť sa cudzieho majetku. A čo dnes vidíme na Slovensku? Cudzie čižmy opäť šliapu po našej krásnej krajine. A nie je ich málo. Hovorí sa im aj zahraničný investor. Myslíte si, že on tu je preto, lebo nás miluje? Postaví tu (a najradšej na úrodnej pôde, ktorú zlikviduje) svoje haly, obchody, továrne, znečistí pôdu, vodu, vzduch, zamestná lacnú pracovnú silu či už domácich slovenských ľudí alebo cudzincov a zisk si zoberie so sebou. Pýtam sa, kvôli čomu oslavujeme SNP, keď teraz cudzie čižmy opäť pochodujú vlasťou, už nie na tankoch ale v kravatách a drahých oblekoch, s úsmevom? Kde máme hrdosť a súdnosť, keď nám tu kadejakí cudzinci zaberajú role, lúky, lesy za ktoré naši predkovia preliali krv?

Treba s tým raz a navždy urobiť poriadky. Milí cudzinci, ak tu chcete zostať a ďalej budovať svoje biznis aktivity musíte 95 percent čistého zisku nechať na Slovensku. Musíte ho tu investovať. A to nie je všetko. To sa však týka len už existujúcich investorov. Budúci investori už musia rátať s úplne inými podmienkami, absolútne ale absolútne odlišnými od tých dnešných. Mnohí povedia: "a čo EÚ, jej zákony, sme im podriadení?" EÚ tu nebude večne. Len toľko k EÚ. Ale netreba čakať na jej koniec, už teraz treba podnikať kroky k obrane a ochrane vlasti.

Na túto tému by sa mohlo napísať ešte mnoho, ale teraz stačí len takýto malý náznak.

Martin Hruštínec

23. 3. 2024

Výročie obnovenia Slovenskej štátnosti 14. marca 1939

Dnes (14. marca 2024) si pripomíname 85. výročie obnovenia Slovenskej štátnosti.

Je nepochopiteľné, že tento deň, štrnásty marec, sa úplne obchádza a slovenské politické elity sa správajú akoby tento štát alebo republika 14. marca 1939 vôbec nevznikol a vôbec neexistoval. A nielen politici, ale mnohí v spoločnosti strkajú pred ním hlavu do piesku. K čomu je to dobré? Tento štát proste existoval. Prečo to ticho okolo tejto skutočnosti? Však normálne sa k tomu postavme a nie zbabelo uhýbať z cesty.

Národ je duša a štátny útvar telo. Duša slovenského národa dostala telo. A udialo sa tak pol roka pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Bol to dar Nebies, lebo národ dostal silnú oporu v dobe, ktoré bolo mimoriadne nepriaznivé. 

Vznikol v čase kedy ho obklopovali zlé sily. Zo severu si brúsili zuby na jeho územia Poliaci, z juhu Maďari, na západe sa Rakúsko stalo súčasťou Nemecka a Česi nám 20 rokov hádzali polená pod nohy. Východná Podkarpatská Rus bola taktiež v ohrození. 

V roku 1918 vznikla Česko-Slovenská republika, ktorá bola pre slovenský národ trpkým sklamaním. Boli porušené dohody medzi Prahou a Slovenskom, ktoré predchádzali vzniku ČSR. Slovensko bolo konfrontované s niečim čo je jeho povahe absolútne cudzie a to český politický pragmatizmus. Masaryk s Benešom sa správali akoby slovenský národ neexistoval, pričom veľmi dobre museli vedieť, že Slovensko malo v zmluvách zakotvenú a garantovanú samostatnosť, autonómne rozhodovanie o svojich vlastných záležitostiach. Namiesto toho sa Slovensko stretávalo s pojmom jednotného československého národa vzniknutého v Pražských pragmatických mozgoch. Praha je rozum. Suchý, racionálny, ktorý sa pchal do popredia a o všetkom chcel rozhodovať. Naopak, Slovensko je cit. Je cituplné a vrelé. Nie nadarmo je hlavným mestom Slovenska Nitra, teda nitro, vnútro. Samozrejme, že administratívnym centrom je Bratislava, ale Nitru chápme po duchovnej stránke ako hlavné mesto. Kedysi bola aj administratívnym centrom. Tak ako rozum nikdy nevie chápať cit, hovorí sa, že láske je slepá keď sa cit prejaví, tak Praha nikdy počas tých 20 rokoch nechápala slovenské snahy. Absolútne ich nechápala, ale netreba im to zazlievať, lebo oni sú rozum. Čo im treba však vyčítať je nepokora a snaha útočiť na srdce. Toto srdce si plnilo svoju úlohu, snažilo sa prejaviť, nebyť zatlačené rozumom a tak si v roku 1938 vydobilo autonómiu, teda to, čo malo zakotvené v zmluve, teda nič mimoriadne. A neskôr aj samostatnosť. 

Praha ako centrum suchého rozumového racionalizmu za tých 20 rokov úplne rozbila dobré vzťahy medzi týmito národmi, čo Hitler samozrejme videl a využil. On k rozbitiu ČSR dopomohol. Jeho záujmy však neboli čisté, ale taktiež pragmatické, zištné. Slovensko však z toho vyviazlo  dobre, aj keď značná časť juhu Slovenska pripadla Maďarsku a niektoré severné časti Poľsku. V každom prípade sa srdce osamostatnilo, aj keď pozemské prekážky tu samozrejme stáli a to druhá svetová vojna zo všetkými následkami.

Samostanosť je niečo, čo je typické pre slobodného ľudského ducha. Duša slovenského národa nezniesla a nikdy neznesie pojem „československý“, ktorý aj tak v podaní suché českého pragmatizmu je len asi toľko, že mávne rukou a povie si, „aj tak českoslovenký je český“. Slovensko túto pascu videlo. Oni v tej Prahe jednoducho chápali Moravákov, Slezákov , Slovákov ako len  niečo, čo aj tak raz bude hovoriť česky, čo k Čechám a k jeho záujmu patrí. Nikdy tam nemala miesto rovnocennosť. 

Tento pragmatizmus a racionalizmus je niečo, čo sa samozrejme prejavuje aj dnes. Veď ČR nemá dodnes vlastnú vlajku ale vlajku Česko-Slovenska. Slovensko by nikdy neznieslo niečo s prímesou, niečo cudzie, preto má na vlajke dvojkríž, ktorý hrdo nesie. To je jeho, tam sa cíti doma. Ale rozumu je z povahy veci idealizmus ukradnutý, on nepotrebuje hľadať hlbšie, jednoducho si vezme niečo, čo využije pre svoje ciele. Vlajku ČSR predsa len poznal v roku 1993 každý, tak si ju jednoducho novodobá ČR zobrala. Ukradla?  

Samozrejme Slovenský štát alebo republika nebol ideálny a mal aj svoje chyby. Lenže strkaním hlavy do piesku sa nedokáže z týchto chýb národ poučiť, ale bude ich opakovať. Preto tí, ktorí si pred tým zatvárajú oči, by si toto mali uvedomiť. Samozrejme, úcta je namieste, lebo je to štát, telo národa slovenského, ktorý dostal silnú oporu v mimoriadne ťažkých časoch. Zároveň je to aj výsledok dvadsať ročného úsilia našich čelných predstaviteľov, ktorí bojovali o to, aby národ existoval. Aby národ existoval!

Martin Hruštínec

31. 3. 2021

Exkurzia do spoločenského diania na Slovensku od roku 1989 po súčasnosť (február 2021)

Martin Hruštínec

Pozrime sa na spoločenské dianie na Slovensku z pohľadu vplyvu Božích zákonov. Kristus už pred 2000 rokmi upozornil ľudstvo, že „čo zaseje, to zožne.“ Toto známe napomenutie je takmer každému obyvateľovi našej „kresťanskej“ krajiny známe. Tie úvodzovky preto, lebo sa Kristovými slovami neriadime. Článok je len pre tých, ktorý sa snažia brať Kristove slová ako reálnu skutočnosť a nie meraforu, alebo folklór.

Po roku 1989 sa k moci dostal Mečiar, ktorý sľuboval na Slovensku Švajčiarsky život. Reálne k tomu bolo možné dospieť, keďže na to, aby bol štát silný potrebuje vlastniť skutočné hodnoty. V roku 1989 ČSR bola plne sebestačná potravinovo, mala vybudovaný všestranný priemysel a armádu. Obyvatelia Slovenska chceli mať Švajčiarsko, teda zasievali chcenie mať, v spätnom údere zožali, že im bolo vzaté. Za Mečiara začala privatizácia. To čo patrilo štátu, odrazu patrilo niekomu. Projekt „švajčiarsko“ sa rozplynul. Obyvateľstvo chcelo mať – bolo mu vzaté. Naplnil sa zákon akcie a rekcie. Akcia v braní, vyvolala reakciu v braní. Národ chcel mať, teda bral, bolo mu zobraté. Toto zabezpečujú neviditeľné kozmické, vesmírne, Božie, nazvime to ako chceme, sily. Samotný Mečiar s tým nemá až tak veľmi dočinenia, na to je príliš malý pán. Božie zákony sú silnejšie.

Po Mečiarovi prišiel Dzurinda. Národu nahovoril, že ak ho zvolia, bude mať dvojnásobný plat. Ľudia chceli mať dvojnásobné platy. Akcia v braní, vyvolala rekciu v braní, národu bolo opäť vzaté. Opäť sa privatizovalo, ale ešte výraznejšie ako za Mečiara, ktorý nechcel sprivatizovať strategické podniky. Dzurinda sa pustil do ich krádeží, lebo inak sa to nedá nazvať.

Po Dzurindovi prišiel Fico s vábivým heslom istôt. Ľudia chceli mať istoty. V deň volieb horela strecha hradu Krásna Hôrka, ako symbol k prebudeniu národa. Nebola to náhoda. Slovensko má ochranu a aj rôzne pomoci, ktoré sa snažia národ prebudiť. Istoty za Ficovej vlády neprišli ale neistoty áno. Akcia v braní istôt, vyvolala reakciu v braní týchto istôt.

Po Ficovi prišiel Matovič. Pred voľbami sľuboval tieto veci: uväznenie Ficových ľudí, zhabanie majetku a veľké tresty. Toto všetko chcela mať väčšina národa, zasievala nenávisť k Ficovi a chcenie väzenie, zhabanie majetku a veľké tresty pre Ficových ľudí. Rekcia? Ešte ubehol len rok vlády Matoviča, on stihol svoju pomyselnú kopiju nenávisti voči Ficovi otočiť na národ, teda aj na svojich voličov a uväznil národ do karantény, vyhráža sa trestami, teda poštval políciu na národ a chystá daňovú reformu z nehnuteľností, ktorá pokiaľ prejde mnohí prídu o majetky. Je na vine Matovič? Ani omylom. On len robí tak, ako vie a ako mu dovolí jeho povaha. Na vine je národ, ktorý vyslal do vesmíru niečo, a to niečo zožal. Ak by sa k moci dostal nebeský anjel, aj vtedy by zožal to, čo zasial a tento anjel by nič proti tomu nezmohol.

Ako máme teda voliť a správne chcieť? Máme dávať. Ísť voliť s vnútorným chcením dávať. Chcem dať svojim hlasom priestor spravodlivosti, slušnosti a lepšej budúcnosti svojim deťom. Ľudia nezahrávajte sa s Božími zákonmi lebo vás zomelú! Nebagatelizujte svoj vnútorný postoj „brať – dať“, lebo on vysiela impulzy do vesmíru, z ktorého sa vám vracia presne to, aké bolo vaše chcenie.

Dodatok:

Teraz chcú mať ľudia slobodu a tak siahajú po vakcínach proti korune. Čo asi zožnú? O rok, o päť rokov? Hlavne tí, čo chcú mať. Čo zožnú? Radšej to ani nejdem ďalej rozoberať, čas ukáže.