Ako môžem v dennom živote pestovať cudnosť?

Lucien Siffrid

Pán povedal: "Cudnosť je pozemský pojem pre Čistotu, ktorá je Božská." A pretože božskou čistotou je Irmingard, vyúsťuje tiež cesta, ktorá vedie k cudnosti, v Irmingard! Ona je dokonalou jednotou v Ňom, v Pánovi!

Ako sa teda v dennom živote môžeme uberať touto cestou?

Venujme predsa plne všetky svoje myšlienky Pánovi tak, aby sa stali vďakou, ďakovaním Bohu.

A v tom nás ihneď napadne otázka, ktorá je pre náš ďalší vzostup, pokiaľ zostane nezodpovedaná, veľkou prekážkou a ochromuje naše duchovné hľadanie:

"Ale ako môžem všetky svoje myšlienky venovať len Pánovi, keď musím pri dnešnom tvrdom boji v zamestnaní sústrediť všetky svoje myšlienky na to, aby som  sa so svojou rodinou uživil. Musím sa úplne oddávať práci, a preto nemôžem venovať svoje myšlienky ani Pánovi, ani Márii, ani Irmingard. Svätuškárskym pokrytectvom sa nič nevykoná ani pre mňa, ani pre ostatných. A pre mňa, ako pre veriaceho vo svätý Grál, je taká, pretvárka tým prvým, proti čomu mám vystupovať!"

Avšak práve táto myšlienka ja úplne negatívna, je viazaná na rozum.

A taká myšlienka nikdy nepripustí, aby vznikol a uplatnil sa cit, ktorý člove­ku prepožičiava prejav radosti z toho, že pracovať môže, ba že vôbec pracovať smie. A iba tento cit je podmienkou pre vznik správnej, teda Bohom chcenej, cudnej myšlienky!

Uvažujme raz o svojom počínaní:

Musím mať pravdu!

Lucien Siffrid

D nešný úpadok našej kultúry je v hlbokom rozpore s dianím podľa vôle Božej, pretože ona podporuje vývoj a výstavbu. Je teda čosi nesprávneho v ľudskom myslení, na ktorom stojí celá naša kultúra.

Tento omyl spočíva v tom, že ľudia nie sú schopní pokorne prijať poznanie z veľkého diania, nie sú schopní skloniť sa v tvorivej radosti pred prameňom celého bytia. Človek chce sám dobíjať prírodu, chce premáhať prírodu! Domnieva sa, že je sám východiskom všetkého poznania Preto je aj myslenie a jednanie človeka sebavedomé a nestará sa o vôľu Božiu.

Všimnime si veľmi rozšíreného spôsobu hovoru medzi ľuďmi. Nezáleží im na objektívnej pravde, ale v prvom rade zdôrazňujú svoj vlastný názor, svoju vlastnú skúsenosť. Ak sa zhovára niekoľko ľudí o najvšednejších veciach, snažia sa toho druhého ohromiť, či už svojimi vedomosťami, alebo zážitkami, bolesťou alebo skúsenosťami v užívaní sveta.

 Ak počúva také hovory skutočný odborník, vidí, ako málo títo ľudia vedia, ale ako veľmi im záleží na tom, aby vynikli oni, aby ich vedomostiam sa ostatní obdivovali a ich názor uznávali za správny. Často je v pokušení vmiešať sa do rozhovoru a uviesť prehnané  myšlienky na pravú mieru.

Tým by síce zamedzil ich tláchaniu, ale by ich nepresvedčil, len by snáď učinil zadosť svojmu pocitu ješitnosti, lebo by v ňom poznali vynikajúceho odborníka, ktorému by lichotili, aby zakryli svoje rozpaky.

Často sa dostávame do podobných situácií, kde nejde o službu Pravde, ale len o ukojenie vlastnej ješitnosti.

Všimnime si podstaty väčšiny sporov a debát ktoré toľko zaujímajú myseľ vedeckých a kultúrnych pracovníkov i kritikov. Každému ide o to dokázať, že on má pravdu, a nie jeho protivník. A toto závodenie je veľmi vžitý zvyk, ktorý už tak hlboko prenikol do mäsa a krvi, že celé myslenie, reč i jednanie ľudí je tím prestúpené. Politika, hospodárstvo, umenie, veda, priateľstvo, život rodinný i manželstvá sú otrávení týmto závodením.