Sny

Susanne Schwartzkopff

Iva sa prevracala vo svojej bielej detskej postieľke z boku na bok. Kde je? Vari už nie je v tej krásnej záhrade pri veľa deťoch, s ktorými sa tak dlho hrala? Ach nie, to je predsa jej postieľka a vedľa nej leží milovaný medvedík, ktorý s ňou musí vždy spať. A teraz prišla mamička, vzala ju do náručia a láskyplne ju pohladila.

„Spala si dobre, miláčik?“ spýtala sa a Iva vážne prikývla. Ale spomienka na uplynulú noc v nej zostala ešte celý deň. Večer sa Iva spýtala:

„Môžem teraz zasa k tým veselým deťom?“

„Samozrejme,“ potvrdila matka, ktorá síce neporozumela celkom jej otázke, ale nechcela sa na nič spytovať.

Iva sa preto opäť vzniesla nahor do záhrady detí a stretla tam svoju najmilšiu priateľku Lenku, s ktorou sa i na zemi rada hrala.

„To je pekné, že si tiež prišla,“ zvolala natešene, „poď, všetko ti ukážem.“

Búrka

Susanne Schwartzkopff

Stred leta

Hlbokou modrou oblohou blažene plynú biele obláčiky.

Nakopené do vysokých mračnových hradov či rozviate do nežných plynúcich závojov, kreslia po ďaleko sa rozprestierajúcej oblohe nádheru leta.

Tu náhle – čo je to? Do všetkého toho blaženého šťastia, do všetkej tej jasnej veselosti vojde ostrý tón. Je to pískajúci vietor? Je to hlas, volajúci nad zemou?

Akoby z ničoho vyvstali temné mraky a ťaživé dusno sa kladie tiesnivo na telo i dušu. Od západu rastú hrozivé temné mračná tak, akoby ich jediným pohybom posunula obrovská ruka.

Ticho. Na krátky okamih bezduché ticho.

Potom vybuchne príroda. Vtáci, kričiac, poletujú okolo a obletujú svoje hniezda, malé zvieratka zaliezajú.

Hovor pravdu všade – ale správne!

Susanne Schwartzkopff

Čo tu znamená správne? Vari nie je pravda vždy pravda, vždy správna? Pravda. Ona je a ona má byť vyslovená jasne a zreteľne – stop, tu už narážame. Musí byť každá pravda vyslovená? Nie, určite nie. Mlčanie je často výrečnejšie než slová, aj keď obsahujú pravdu.

„A kedy nastáva taký prípad?“, pýtate sa. A ja hovorím: „Vždy, keď pravda, ak je vyslovená, do slov odetá, a keď ju nemožno vziať späť, zraní druhého tak, že cíti len úder, ale pravdu necháva ležať. Taký prípad je častý. Nie každý je pripravený načúvať pravde, alebo s ňou dokonca súhlasiť a prijať ju. My, ľudia, sme oveľa viac naklonení nepríjemné skrášľovať, retušovať, nechať bokom a prejsť na inú tému.“

Prazákony stvorenia

Susanne Schwartzkopff

Nemá tu byt reč o desiatich prikázaniach, ktoré kedysi Mojžiš prijal od Boha na hore Sinaj, ale o veľkých prazákonoch stvorenia, ktoré ako nervové vlákna prestupujú celým stvorením, hýbu ním, udržujú ho a v nikdy nekončiacej premene ho rozkladajú a znovu formujú.

V týchto večných prazákonoch je obsiahnuté všetko: vesmír, človek, každý tvor. Sú veľkými strážcami poriadku, ktorí dbajú na to, aby sa vždy pravidelne za sebou uskutočňovala zmena vzniku, zániku a znovuvytvárania. Bez nich by sa muselo všetko rozpadnúť. Udržujú všetko pohromade, harmonicky radia a nechávajú všetko sa rozvíjal do kvetu a ku zrelým plodom.

Človek hovorí o "zákonoch prírody" a má v tom čiastočne pravdu. Prazákony stvorenia sú votkané do toho, čo nazývame "prírodou", lenže pritom obsahujú v sebe aj všetok duchovný život v stvorení. Tie isté zákony, ktoré vytvorili a udržujú prírodu, vytvorili a udržujú aj duchovný život. V tejto skutočnosti sa prejavuje veľkolepá jednotnosť, ktorá preniká celým stvorením. Len účinky zákonov formy, ktoré vytvoria, sú rôzne a to podľa druhu tej časti stvorenia, v ktorej pôsobia.

Všade v stvorení nachádzame trojicu. Počnúc nad všetkým stojacou Trojjedinostou Božou - Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý, až dolu k "trojzvuku" v našej hudbe. Stačí sa iba raz pozrieť na svoj vlastný život a na prírodu, ktorá nás obklopuje, aby sme všade opäť našli trojicu. Ako prvá trojica je tu hneď narodenie, žitie a smrť, alebo inak povedané - vznik, vývoj a zánik, alebo kvitnutie, dozrievanie a odumieranie. Rastlina má semeno, steblo a plod. Telo sa skladá z hlavy, trupu a končatín. Rodina z muža, ženy a dieťaťa.

Odpúšťať znamená zabúdať - kto to dokáže?

Susanne Schwartzkopff

Často si myslíme, že sme odpustili tomu, kto nás urazil, že vina je zmazaná ľútosťou, avšak zabudnúť ten dej, tu urážku nemôžeme ešte dlho. Žije v nás ďalej, znova zraňuje. "Odpustiť áno - ale zabudnúť nemôžem." Tak hovoríme a neberieme na vedomie, že odpustenie vyžaduje aj zabudnúť, aby bolo skutočne zmazané.

Sedliakovi zabral sused medzu. Nastala dlhá ťahanica a hádky, až konečne sused spoznal, že bol v nepráve a vzdal sa svojho nároku. Nastal teraz pokoj? Za nič na svete. Na miesto boja nastúpila nedôvera, pretože, kto môže vedieť, čo má závistlivý sused za lubom. Nič dobré od neho nečaká.

Naozaj nie? Je nedôvera vždy následok urážky? Nemala by skôr nastúpiť dôvera, dôvera v zmenu zmýšľania suseda, blížneho? To by bol stavebný kameň, kameň v základoch susedského vzťahu, kameň, na ktorom by sa dalo stavať ďalej. Ale to nám pripadá ťažké. Oveľa ľahšie sa nám zdá, ďalej nedôverovať a "byť na stráži". Na koho však padá nedôvera späť? Na pôvodcu, samozrejme. Ona unavuje jeho dušu, pretože nedôvera sa zarýva stále hlbšie, prenáša sa na druhých, na nezúčastne- ných a napokon stojím plný nedôvery voči celému životu.

Vykynožte nedôveru, ľudia. Radšej sa nechajte raz v dôvere sklamať, ako žiť trvale v búrlivom mraku nedôvery. Ona otravuje váš duševný život, nedovoľuje vám byt nezaujatými, plnými dôvery, áno, odháňa vám radosť zo života, podkopáva ju.

Odpúšťať - to nám pripadá ťažké. Ale zabúdanie, ktoré by malo nasledovať, je niečo iné. Ak je to brat, ktorý ma oklamal, ak je to priateľ, ktorý ma podviedol, potom aj odpúšťanie pripadá ťažké. 0 čo ťažšie je však zabudnúť na to, nechať tento poklesok skutočne vyhasnúť. Stále znova sa mi objavuje pred očami a v spomienkach ma mučí. Má to tak ísť ďalej a strpčovať mi život? Jestvuje nejaký liek proti tejto pomstychtivosti?

Pokúsme sa o to. Najskôr si ujasnime, čo viedlo k tomuto poklesku. Bol to strach pred následkami? Bola to ľahkomyseľnosť, ktorá nechcela uznať vážnosť situácie? Bola to panovačnosť, ktorá ma utláčala - čo to bolo? Bola to núdza, ktorá vynútila lož? Jasnosť poznania skutkovej podstaty mala by byt prvou skúškou. To sa najľahšie odpúšťa a tiež zabúda. Bol to vedomý podvod? To sa odpúšťa a zabúda horšie. Bola to klebeta? Tá bolí hlboko a dlho, lebo ona vytvorila klamný obraz, ktorý mnohých zmýlil. Tu pomáha len jedna istota: Pravda vyjde na povrch. Odpoveďou nech je v tomto prípade mlčanie. Ponechať pravde, aby sama pôsobila.

Ako je to však tu so zabúdaním? Zdá sa byť nesmierne ťažké a ku zmierlivosti trochu pomáha len priznanie: Ja sám som plný chýb. A tiež prosba:

Pomôž mi, ó, Bože, aby som dokázal odpustiť!"

Šťastie

Susanne Schwartzkopff

Tak túžobne si ľudia želajú slobodu a ešte vrúcnejšie dúfajú v šťastie  a úpenlivo si ho vyprosujú. Aspoň raz v živote byť šťastný! Tak hovorí a tak si to želá nespočetné množstvo ľudí, pričom zároveň s týmto prianím vyslovujú pochybnosti o stálosti šťastia, po ktorom túžia.

Čo si človek predstavuje pod výrazom „šťastie“? Pýtajme sa okolo nás, mladých i starých – znova a znova budeme počuť rovnaké odpovede: naplnenie lásky, bohatstvo, požehnané deti, úspech v živote, uspokojenie z moci, ovládanie druhých. To je približne pre človeka škála šťastia, pričom najžiadúcejšími formami šťastia sú láska a peniaze. Za peniaze si možno zaopatriť akékoľvek iné formy šťastia a šťastie v láske splňuje po nejaký čas všetky priania, lebo láska odsúva na bok všetko ostatné.

Zaiste všetko toto šťastie nesie na sebe punc pominuteľného. I tie najvrelejšie uisťovania o láske raz ustanú. Šťastie lásky nezostane tak svieže a kvitnúce, akým bolo spočiatku. Ak sa nepridruží k láske ešte niečo iné, teda nasleduje veľmi skoro presýtenie, ktoré urobí z tej najnežnejšej zamilovanej dvojice ľahostajný manželský pár.

Ako rýchlo vybledne i dráždivé kúzlo bohatstva. Ak môžem docieliť splnenie všetkých svojich prianí, odpadne tým to najkrásnejšie, totiž – môcť si priať. A tiež tu po prvej radosti, po prvom pôžitku, nasleduje otupenosť a presýtenie. Bohatí ľudia sú zriedka šťastní, len sa ich opýtajte! Komu dá život príliš hmotného majetku, ten je vždy presýtený a pritom predovšetkým hlad dodáva chuť k jedlu.

A ako je to s mocou? Prináša moc šťastie? Nie, tiež moc v úlohe šťastia zlyhá, lebo akonáhle už nemôže byť zväčšovaná – raz taký okamih nastať musí – lebo dosiahne svojho vrcholu, vtedy neustane dráždiť držiteľa moci neukojenosť, lebo nutkanie po zväčšení moci zostáva a ďalej ho podnecuje. Táto neukojená túžba po zväčšení moci je ako neustále popoháňajúci bič, takže držiteľ moci stále hľadá, kde by ju mohol nanovo uplatniť.

Všetky tieto formy vysnívaného šťastia nie sú trvalé, lebo vyrastajú z falošného, nezdravého základu. A tento základ sa nazýva „sebeckosť“.

Zlatá horúčka

Susanne Schwartzkopff

V horké pouštní krajině kopali dohněda opálení muži a hledali zlato. Z řečiště jediné řeky, která jí protékala, vypírali zlatá zrnka. Kopali a pracovali, až se jim po čele řinul pot. Mnozí z nich měli štěstí a našli větší kusy zlata. Schovali je rychle ve vacích, které s sebou stále nosili. Ve dne v noci se neodloučili od svých pokladů a dokonce i ve snách mysleli na zlato. Každý zde toužil zbohatnout, tak rychle zbohatnout, jak to jen bylo možné. Leckterému vypadla lopata z ruky dříve, než dosáhl cíle. Mnozí klesli předčasně do hrobu, když je někdo zabil v prudké hádce, nebo je skosilo pijáctví, protože pití bylo jejich jedinou zábavou. Řada z nich zemřela na horečnatou nemoc, mnoho jich bylo zabito ze závisti a ziskuchtivosti. A co se pak s nimi stalo?

Sledujte jednoho z nich na cestě, kterou se musel pustit po své smrti, když byl náhle odvolán ze života. Našel velkou hroudu zlata. Když ji spatřil na propíracím sítě, nemohl téměř věřit svým očím. Rychle ji schoval, ohlédl se, zda ho nikdo nepozoroval, a předčasně ukončil práci.

"Nono, Bene, jak to, že dneska končíš tak brzy?" zeptali se ho kamarádi.

Stěží odpověděl. Sledovali ho závistivými pohledy.

"Asi mu přálo štěstí," řekl zrzavý Ir Mike a jeho slova podnítila ostatní muže k větší aktivi-tě. Ještě zarputileji házeli lopatou a kopali, rýžovali a prosívali, ale nikomu z nich se nepodařil podobný nález.

Ben si přivedl koně, a než se ostatní vrátili z práce, byl již na cestě do města. Chtěl svůj poklad dopravit do bezpečí. Dopadlo to však jinak, než si představoval. Na hlavní silnici ho v jedné nepřehledné zatáčce přepadl lupič. Zabil ho, oloupil a jeho mrtvolu odvlekl do křoví, kde ji přikryl větvemi.

Ben se nikdy nevrátil, ale jeho kamarádi se po něm ani dál neptali. Nebylo nic zvláštního, že někdo odešel a už se nevrátil. Lidé se neustále střídali. Jeho místo u zlatonosné řeky zaujal někdo jiný a házel, kopal a pracně se snažil vyrýžovat si z písku trochu zlata.

Ben však žil, nebyl mrtvý. To znamená, jeho tělo již nežilo, z něho život unikl, ale on sám, Ben, žil dál. Jeho tělo mu bylo odňato tak náhle, že byl ještě nějakou dobu jako omámen, až ho uchopila jakási ruka a táhla ho bezohledně s sebou. "Musíš jít se mnou," slyšel drsný hlas a pak už nic necítil, dokud se neprobudil a nerozhlédl se.

Moc modlitby

Susanne Schwartzkopff

Na všetkých našich pozemských cestách stojí nám ľuďom po boku pomoc, ktorú láska a múdrosť Stvoriteľa votkala nerozlučne do veľkých zákonov života. V našej pozemskej uzavretosti tušíme však o nej málo alebo nič. Hrubý hmotný obal leží ako nepriehľadný plášť okolo nášho svetelného jadra. Toto sa tak zúžilo, zhustlo takou mierou, že svet, ku ktorému náleží iskra ducha v našom vnútri, stal sa mu cudzím a nedostupným. Pritom planie a žhne, chvie sa a znie, svieti a žiari prúdenie duchovných síl okolo nás v najradostnejšom pohybe. Prúdi to hmotnosťou a poskytuje jej možnosť k životu a jeho rozmachu. Bez prúdov duchovných síl a bytostného krúženia bola by hmotnosť mŕtva a nehybná. Avšak človek si domýšľa, že pravý život je to, čo vidí svojimi pozemskými očami a že to, čo môže ohmatávať svojimi rukami a prekročiť svojimi nohami, je už celé stvorenie.

Aké je to úbohé, aké úzke a aké malé!

Jediný okamžik, v ktorom smie duch otvoriť svoje oči a zbadať odkiaľ pramení život, uvedie ho do nesmiernych diaľav.

Je to však ako v rozprávaní o stratenom raji; brána zapadla vinou ľudí a teraz stojí v rozprávaní o stratenom raji, pred ktorou anjel s plamenným mečom zabráni prístup každému, kto sa nepribližuje opäť v bielom rúchu. Pretože je raj pre nás stratený, tu sme sa uchýlili všetci späť do nášho vyhnanstva a pokúšame sa existovať v ňom ako možno najlepšie. Lebo toto živorenie nemožno nazvať životom.Ako vzdorovité dieťa, ktoré bolo odohnané z blízkosti rodičov, aby sa spamätalo, ktoré sa zakusne do svojho vzdoru a zostane vonku i napriek tomu, že je tam zima a tma a že sa bojí, tak i my zostávame vo vzdore a svojhlavosti stáť vonku, zostávame nešťastní, osamelí, vyradení, pretože to inak nechceme. Keby sme sa obrátili a šli naspäť cestou, ktorá nás kedysi priviedla do omylu, potom by sa pre nás opäť otvorila brána do raja a radosť a svetlo ožiarilo by naše šťastie.

Ale my sa strachujeme pred oslňujúcimi svetelnými lúčmi a žiarivým leskom čistoty. Vieme, akí zúbožení sme sa stali a štítime sa pred návratom.

Pred bránou raja tryská čistý plameň. Nazýva sa "sebapoznanie". Musíme sa skloniť nad jeho hladinou, musíme bez ohľadu prijať svoj obraz a uvidieť, kde sú škvrny na našom šate, ktoré musíme vyprať. Nikto nezostane ušetrený tejto skúšky. Avšak kto do seba prijal čo i len jediný lúč svetelného raja, kto smel uchopiť len dych jeho nádhery, ten nasadí rád všetko, aby tam smel dospieť. Prechvievajúca oblažujúca ľahkosť, ľúbozvučnosť a harmónia obopína tam žijúceho. Aká studená a kalná je oproti tomu naša zem, ako neľúbezne znejú hlasy ľudí. Dosiaľ je to tak. Nemá to byť inak? Nemusí sa to stať iné, ak chceme vyplniť účel nášho bytia?

Bojuj, človeče!

Susanne Schwartzkopff

Vidíš ty vlastne dieťa tejto zeme, že si zajatcom? Udivene potriasaš hlavou a nechceš tomu veriť. Dávno už necítiš ťarchu pút a preto si na všetko zabudol. Zabudol si na ľahké kroky, ktoré ťa ako na krídlach niesli k výšinám hôr. Zajatec! Si ním aj keď tomu neveríš, aj keď sa chceš naďalej klamať. Sotvaže sa pohnú perute tvojho ducha v túžbe po vzlete, narazia hneď na pevné, strnulé múry. Zranený mnohými tvrdými údermi, uzavrie sa tvoj duch sám v sebe a – uloží sa ku spánku. Múry sa zdajú byť nerozbitné.

Pred ich bránami stoja prísni strážcovia. Ostrými kopijami ženú naspäť všetkých, ktorí na nich dorážajú a ktorí sa snažia o prielom múru. K smrti zranené, unavené, odovzdané do zdanlivo neodvratného osudu, vracajú sa späť tie duše, ktoré sa vzopreli a chceli vydobyť svoju slobodu.

Kto sú strážcovia vysokých múrov väzenia? Poznáš ich dobre, často si počul ich mená. Aj keď si sa vo svojej mladosti často vzoprel proti ich tyranskej panovačnosti – teraz, dávno už, si sa ich jarmu podrobil rovnako, ako všetci ostatní. A prosíš, aby ťa šetrili, keď im práve nelichotíš, ako všetci, ktorí tak robia zo strachu alebo z vypočítavosti.

„Tradícia“ je meno jedného zo strážcov.

„Zvyk“ sa nazýva iný,

„verejná mienka“,

„spoločnosť“ opäť  iný.

Majú ešte mnoho dobrých priateľov, ktorí sú im veľmi podobní. Všetci sú zajedno v tom, že človeku nesmie byť za žiadnych okolností ponechaná voľnosť.

Dokiaľ sa im človek podrobuje, sú oni veľkí a mocní a panujú neobmedzene na tejto zemi. Vysoké strmé múry sú ich dielom. Majú ľudského ducha držať v putách. Až doposiaľ sa im to dobre darilo. Len v tichých snoch z nich človek prchá. V snoch, o ktorých nerád hovorí a ktoré len zriedka sám sebe priznáva.

Denne prichádzajú ľudia k prísnym strážcom, kľakajú pred nimi, vzývajú ich a prosia o ich priazeň. Bez ich pomoci nemôže dnes žiaden človek dosiahnuť pozemského úspechu. Preto im musí každý prinášať obete. A sú prinášané všetky obete, ktoré sú tyransky požadované. Rovnako ako žhavý Moloch ovíjal hadovito ľudské obete, tak strážcovia väzenia ľudstva prijímajú všetko, čo môžu dosiahnuť, ako vítanú korisť.