Stránky

28. 3. 2018

Zamyslenie k Veľkej noci

Martin Hruštínec

Ako správne chápať obetu Ježiša Krista, ktorou prelial krv za poblúdené ľudstvo?

Je mnohými cirkvami  a sektami správny výklad tejto obety, podľa ktorého Ježiša Krista poslal sám Otec ne Zem preto, aby sme ho priklincovali o drevo a tento čin má zmyť naše hriechy?

Ako je však možné, že tento výklad vyslovene odporuje Božiemu prikázaniu nezabiješ, odporuje mnohému čo Ježiš sám učil a odporuje aj známym slovám povedanými na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia?“

Zhodneme sa na jednej veci. Išlo o obetu.

Avšak ľudský výklad tejto obety je v hlbokom rozpore s tým čo sám učil.

Skúsme sa obrazne pozrieť na celú vec.

Predstavme si, že nejaký podpaľač dom podpáli a v tom dome sú ľudia. Na pomoc príde záchranár, ktorý vidiac situáciu sa rozhodne zachrániť ľudí uviaznutých v horiacom dome. On vie, že ho to môže stáť život ale i napriek tomu sa vrhá do plameňmi  zasiahnutého domu a pomáha jednotlivým ľuďom – či už ich hádže z okien do pripravených plachiet alebo ich vynáša von. V jednom okamihu sa  celá horiaca stavba zrúti a v ruinách zomiera aj záchranár. Každý vie, že daný záchranár sa obetoval, teda že riskoval vlastný život, aby mohol zachrániť svojich blížnych. Nikto nebude hovoriť, že táto jeho obeta sa môže nazvať obetou len preto, že pri nej zomrel. A nikto nebude hovoriť, že chvála podpaľačovi za jeho čin, lebo inak by nebolo obety. Naopak, vieme, že z jeho strany by išlo o obetu aj keby prežil.

Hovoríme našim požiarnikom riskujúcich životy, že „až keď pri svojej akcii zomriete, až vtedy budeme hovoriť, že sa obetovávate? Vy čo žijete, máte smolu, nebudeme hovoriť, že sa obetovávate, kto z vás umrie, až ten sa obetoval.“ To je absolútny nezmysel. A takýto nezmysel sme prijali aj voči Ježišovi Kristovi.

Ježiš Kristus sa obetoval podobne ako požiarnik – záchranár, vidiac zblúdené ľudstvo išiel mu vysvetliť Božie (prírodné) zákony, alebo zákonitosti. Lebo len rešpektovaním týchto zákonitostí môže byť človek šťastný. A to, že pri tejto misii ho temnom ujarmené ľudstvo pribilo na drevo, je to isté ako smrť záchranára v horiacom dome. 

Skúsme nad tým uvažovať, rozmýšľať a pýtať sa svojho vnútra ako to celé je. Je našou povinnosťou byť aktívny pri hľadaní Pravdy. Tak smelo do toho! 

28. 12. 2017

Krása nahoty neexistuje

Martin Hruštínec

Článok chce osvetliť boľavé miesto, s ktorým sa  dennodenne stretávame. Ide o kult nahoty, ktorému sa mnohí vedome, iní zas podvedome celkom bezmyšlienkovite klaňajú.

Pre pochopenie celej veci je dôležité určité základy si ujasniť. Vedieť si odpovedať na otázky „kto je človek“, „aký je zmysel života“, „odkiaľ sme prišli a kam smerujeme.“ 

Podstatou človeka je naše „ja“ – nehmotný ľudský duch. Pred mnohými tisícročiami sme ako nevedomé duchovné semienka odišli z Raja, ktorý je našim skutočným a večným domovom, do hmotného prostredia, ktorou je aj naša Zem. Prišli sme sem za účelom vlastného dozrievania, podobne ako keď semeno vnoríme do pôdy a za nejaký čas sa z neho vyvinie krásna rastlina. Aj my sa máme vyvinúť. Z duchovného nevedomého semienka máme vzísť ako nádherní, sebavedomí ľudskí duchovia, ktorí sa raz vrátia späť odkiaľ ako nevedomí prišli – do Raja. Tak je to Bohom určené. K tomu nám dal aj slobodnú vôľu, v ktorej je zakotvené aj to, že tempo vývoja si každý určuje sám, preto je na Zemi tak mnoho rozdielností v duchovnej kvalite jednotlivcov.

Na to, aby mohlo dôjsť k možnosti dozrievania v hmotnom prostredí Zeme, musel sa ľudský duch inkarnovať do pozemského tela, ktoré je rovnorodé s hmotou, lebo z nej vzišlo. Bez tohto tela by ľudský duch na Zemi nemohol pôsobiť  a samozrejme vyvíjať sa. Predstavme si to ako kozmonauta letiaceho do vesmíru, aby tam mohol prežiť, potrebuje si obliecť skafander. Aj ľudské telo je taký skafander nehmotného ducha.

Telo je teda skafandrom nášho „ja“. Keď splní svoju funkciu zanecháme ho Zemi, v ktorej sa rozloží na pôvodné častice. Je v každom prípade veľkým darom Všemohúceho, nesúc v sebe všetko to, čo potrebujeme k vlastnej existencii a vývoju na Zemi.

Ako už bolo spomenuté, náš duch pochádza z Raja, ktorý je duchovný. Pod touto duchovnou sférou je oblasť bytostného (aj ono je nehmotné). Duchovné a bytostné sú dva úplne rozdielne druhy. Bytostné má za úlohu formovať náš viditeľný hmotný vesmír a aj duše zvierat sú bytostného druhu. Samozrejme aj v týchto sférach sú odstupňovania a druhy. Zvieracie telá sú oživované bytostnou dušou. Každé zvieracie telo sa zdokonaľovaním vyvíja. Tak aj jeden zvierací druh na tejto planéte vyvinul svoje telo do takej miery, že v určitom momente  v nasledujúcej inkarnácii do nastávajúceho zvieracieho tela už nevnikla zvieracia duša ale ľudský duch. Preto sa správne hovorí, že naše telo nám dalo zviera, avšak nie naše vedomie, naše „ja“, ktoré jestvovalo už predtým a v určitom čase vniklo do tohto tela.

Toto je len taký malý základ, aby sme pochopili, že naše telo je zvieracieho, hmotného druhu, avšak my sami sme nehmotní.

22. 10. 2017

Spomienky Dr. Ericha Walkhoffa

Uplynuli len dva roky odvtedy, čo ma milosť NAJVYŠŠIEHO priviedla k Tomu, ktorý podobne ako KRISTUS pobýval medzi nami ako človek, k PÁNOVI celého Stvorenia – IMANUELOVI.

Smel som prijať to, veľkosť čoho ľudskí duchovia inak nedokážu ani len vytušiť – žiarivú blízkosť Božieho svetla a začiatok obratu svetov.

Neveriacky, krútiac hlavou, budú ľudia počúvať, keď budem o tom rozprávať. Ja som však bol naplnený jasavou vďakou a pokorou za to, že som k PÁNOVI smel prísť, aby som MU slúžil tu dole, raz na onom svete a na večnosť.

Od Teba, PÁN IMANUEL, ktorý si mi ešte osobne požehnal, si vyprosujem silu, aby som vo všetkom konal správne podľa tvojej Svätej vôle.

Bola to istá priateľka našej rodiny, ktorá mi pripravila cestu. Rozprávala o mne PÁNOVI a pokúsila sa ma k Nemu priviesť. PÁN to však zamietol, pretože už nechcel viac prichádzať do kontaktu s ľuďmi, len pokiaľ to bolo bezpodmienečne nutné.

Na Vianoce roku 1940 som ležal ťažko chorý v posteli. Navyše, moja duša bola do najväčšej hĺbky rozdrásaná vnútorným prežívaním, ktoré mne a mojej rodine spôsobovalo veľké trápenie. Často sme pri mojej posteli viedli rozhovory o posledných veciach života, bez toho, aby sme boli schopní nadobudnúť o nich jasnú a úplnú predstavu.