Susanne Schwartzkopff
Stred
leta
Hlbokou modrou oblohou blažene plynú biele obláčiky.
Nakopené do vysokých mračnových hradov či rozviate do
nežných plynúcich závojov, kreslia po ďaleko sa rozprestierajúcej oblohe
nádheru leta.
Tu náhle – čo je to? Do všetkého toho blaženého
šťastia, do všetkej tej jasnej veselosti vojde ostrý tón. Je to pískajúci
vietor? Je to hlas, volajúci nad zemou?
Akoby z ničoho vyvstali temné mraky a ťaživé dusno sa
kladie tiesnivo na telo i dušu. Od západu rastú hrozivé temné mračná tak, akoby
ich jediným pohybom posunula obrovská ruka.
Ticho. Na krátky okamih bezduché ticho.
Potom vybuchne príroda. Vtáci, kričiac, poletujú okolo
a obletujú svoje hniezda, malé zvieratka zaliezajú.





