Hovor pravdu všade – ale správne!

Susanne Schwartzkopff

Čo tu znamená správne? Vari nie je pravda vždy pravda, vždy správna? Pravda. Ona je a ona má byť vyslovená jasne a zreteľne – stop, tu už narážame. Musí byť každá pravda vyslovená? Nie, určite nie. Mlčanie je často výrečnejšie než slová, aj keď obsahujú pravdu.

„A kedy nastáva taký prípad?“, pýtate sa. A ja hovorím: „Vždy, keď pravda, ak je vyslovená, do slov odetá, a keď ju nemožno vziať späť, zraní druhého tak, že cíti len úder, ale pravdu necháva ležať. Taký prípad je častý. Nie každý je pripravený načúvať pravde, alebo s ňou dokonca súhlasiť a prijať ju. My, ľudia, sme oveľa viac naklonení nepríjemné skrášľovať, retušovať, nechať bokom a prejsť na inú tému.“

MUDr. Ivan Rusnák - Duchovná úloha ženstva v súčasnej dobe

https://www.youtube.com/watch?v=Jbp3egoO5V8

Morava a Sliezsko

Hermann Wenng

Tak hovorí Pán: Všetko je jediné, veľké bytie - celá príroda je oživená, všetko je sformované a vedomá sila a bytosti, ktoré sú sebavedomé a ktoré sa čisto zachvievajú vo večných zákonoch života, vytvárajú hmotnosť a pripravujú tým ľudskému duchu prostredie, v ktorom má žiť ako hosť, aby sa stal vedomým seba samého a poznal večnú Lásku, aby tiež poznal, aká vysoká úloha a poslanie mu boli dané: vyvinúť sa nahor k večnej Láske a priblížiť dokonalosti všetko, čo mu bolo dané, aby v tom a tým pôsobil, aby slobodne a pri vedomej vôli slúžil zákonu, večnej Láske Pánovej.

Všetko povstalo z vôle Pána, z jeho Lásky. Jeho Vôľa, Jeho Láska je Sila z Neho, z Jeho živúcej Vôle vyžaruje život. Všetko je Lúč a Sila zo Svetla. Svetlom vyžaruje všetko, čo zo Svetla žije a všetko musí byť tak, ako bolo v Zákone. Všetko vyžaruje živúcne a oživená prúdom sily preniknutá hmotnosť vyžaruje tiež opäť Zákon a podľa jeho zachvievania poznávame, čo sa na pôde hmoty vytvára, na nej i v nej - na úrovni hmotnosti, hmoty. Prijíma všetko podľa svojho druhu a všetko musí zostať v Lúčoch, v ktorých to pôvodne bolo a tiež človek musí zostať v žiarivom bytí, v ktorom jeho pozemské telo vzniklo a vyrástlo, ktoré jeho duch prežaruje, aby v ňom pôsobil a slúžil večnej Vôli Večného.

Peniaze amerických Slovákov

https://www.youtube.com/watch?v=GGf7ARpXMYA

Tiaž kríža

Maria Halsebandová

Svatý kříž stojí nad zemí a jeho sedmero paprsků ji zasahuje mocnou silou. Božskou silou. Božské Světlo, již z něho proudí, drtí zlo, očisťuje chorobu a pozvedá dobro. Těžké jsou nyní pozemské dni pro lidstvo, těžké a tísnivé jako dosud nikdy. Paprsky Svatého Kříže vytryskují v nádherném, nejčistším bílém Světle Boha Otce a zasahují vesmír. Obletuji zemi jako blesky a každý paprsek, který dosáhne země, zazáří jinou barvou a každý přináší soud Syna Člověka. Paprsky se jmenují: Víra, Láska, Věrnost, Spravedlnost, Čistota, pokora a bázeň Boží.

"Jen se podívejte na ten balík dopisů, co došel na ten hloupý inzerát," pravil redaktor šéfovi, který šel okolo. Šéf se obrátil a díval se ze zájmem, jak pořadač srovnává dopisy do skříně, neboť schránka šifry byla již přeplněna.

"Jaký to byl inzerát?" tázal se stručně.

"Což se již nepamatujete, pane Kramer na inzerát, který byl ve všech velkých listech i v zahraničí?" tázal se redaktor a podal šéfovi výstřižek inzerátu. Kramer četl: "Prosím všechny, kdo viděli kříž, o krátkou zprávu, pokud možno s udáním dne a hodiny a jak zjev vypadal. S díkem dr. H." - "To je jakýsi divný žert a jistě ho mnozí napálí," mínil se smíchem. "Zdá se, že na to v naší ubohé zemi jsou pořád ještě peníze. Odebral si již poštu?"

"Přijde patnáctého," odpověděl pořadač. "Do té doby máme to zde uschovat."

"Uložte tu poštu u mne, chci se na toho podivného chlapíka podívat až přijde," pravil šéf a odešel.

Finančná kríza – čo si musíme neodkladne uvedomiť (8. časť)

Martin Hruštínec

Definícia tretej základnej skutočnosti – čo sú peniaze?

V prvej časti tohto seriálu sme si ukázali dve základné skutočnosti, ktoré je potrebné pochopiť ak chceme žiť v ekonomicky zdravej spoločnosti. Prvou je uvedomenie si veľkého množstva tovarov a služieb, ktoré sa nám vďaka technologickému pokroku ponúkajú. Druhou je zas uvedomenie si toho, že peniaze nie sú hodnotou ale prostriedkom na výmenu hodnôt (tovarov a služieb), pričom za hodnoty nemôžeme považovať pseudohodnoty (cigarety, bulvár, profesionálny šport, hazard a pod). Pokiaľ peniaze spravodlivo vymieňame za skutočné hodnoty, tak je vidieť dobre prúdiaci peňažný tok a naopak ak peniaze vymieňame aj za pseudohodnoty, tak peňažný tok je chorý. O podrobnostiach sa čitateľ dozvie z predchádzajúcich častí.

Tretiu základnú skutočnosť je taktiež nesmierne dôležité poznať, ak sa chceme priblížiť spravodlivosti vo finančnej sfére.

Čo je to vlastne peniaz? Druhá základne skutočnosť nám hovorí, že je to spoločnosťou akceptovaný prostriedok na výmenu tovarov a služieb. Tretia nám hovorí, že peniaz je potvrdenkou za vykonanú prácu!

Príčiny a dôsledky zmeny vzťahu k pôde u obyvateľov Slovenska

Martin Hruštínec

Určite nik nepochybuje, že pôda bola, je a navždy zostane prvkom, bez ktorého by človek nemohol na Zemi existovať. Celé tisícročia pôda zohrávala životne dôležitú funkciu kvôli ktorej jednotlivec i celé národy boli schopné podstupovať boje.

Potravu si človek zväčša zadovážil sám, svojou prácou na poli. Sebestačnosť jednotlivca, rodiny alebo komunity bola neodmysliteľnou súčasťou života. Nadúroda sa predala a za zarobené peniaze sa kúpili iné, zväčša remeselné veci. Časť úrody sa odvádzala pre panstvo alebo človek pracoval určitú dobu na tzv. pánskom – teda na pozemkoch patriacim vedúcim spoločenským vrstvám v danej oblasti (zemepán, palatín, kráľ a podobne). Keďže väčšina obyvateľstva bola nútená kvôli vlastnému prežitiu pracovať na poli, tak úplne prirodzene si človek vzťah k prírode vytvoril.  Vedel kedy bude búrka, kedy siať, žať, čo prospieva a čo zas nie. Pôdu vnímal ako niečo na čom je fyzicky závislý a vážil si ju. Veď nevlastniacich pôdu nazývali „bezzemkovia“ – najbiednejšie spoločenské vrstvy. Živili sa zväčša ako pomocníci u nejakého statku, dostávali jedlo a nocľah za prácu.

Atlantída

Valí sa a vlní beh časov a z doznelých tisícročí vynára sa ako prvý

O R O R U N

posledný kráľ Atlantídy, aby teraz, v hodine obratu svetov rozptýlil všetky omyly, ktoré ešte spočívajú nad osudom jeho vtedajšej krajiny. Jeho zrak blúdi ďaleko v minulosti a bolesť sa zračí v jeho vážnych rysoch, zatiaľ čo pred ním vyvstávajú jeden obraz za druhým.

Prazákony stvorenia

Susanne Schwartzkopff

Nemá tu byt reč o desiatich prikázaniach, ktoré kedysi Mojžiš prijal od Boha na hore Sinaj, ale o veľkých prazákonoch stvorenia, ktoré ako nervové vlákna prestupujú celým stvorením, hýbu ním, udržujú ho a v nikdy nekončiacej premene ho rozkladajú a znovu formujú.

V týchto večných prazákonoch je obsiahnuté všetko: vesmír, človek, každý tvor. Sú veľkými strážcami poriadku, ktorí dbajú na to, aby sa vždy pravidelne za sebou uskutočňovala zmena vzniku, zániku a znovuvytvárania. Bez nich by sa muselo všetko rozpadnúť. Udržujú všetko pohromade, harmonicky radia a nechávajú všetko sa rozvíjal do kvetu a ku zrelým plodom.

Človek hovorí o "zákonoch prírody" a má v tom čiastočne pravdu. Prazákony stvorenia sú votkané do toho, čo nazývame "prírodou", lenže pritom obsahujú v sebe aj všetok duchovný život v stvorení. Tie isté zákony, ktoré vytvorili a udržujú prírodu, vytvorili a udržujú aj duchovný život. V tejto skutočnosti sa prejavuje veľkolepá jednotnosť, ktorá preniká celým stvorením. Len účinky zákonov formy, ktoré vytvoria, sú rôzne a to podľa druhu tej časti stvorenia, v ktorej pôsobia.

Všade v stvorení nachádzame trojicu. Počnúc nad všetkým stojacou Trojjedinostou Božou - Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý, až dolu k "trojzvuku" v našej hudbe. Stačí sa iba raz pozrieť na svoj vlastný život a na prírodu, ktorá nás obklopuje, aby sme všade opäť našli trojicu. Ako prvá trojica je tu hneď narodenie, žitie a smrť, alebo inak povedané - vznik, vývoj a zánik, alebo kvitnutie, dozrievanie a odumieranie. Rastlina má semeno, steblo a plod. Telo sa skladá z hlavy, trupu a končatín. Rodina z muža, ženy a dieťaťa.

Neznáme zo života syna Božieho Ježiša

Poutník na Boží cestě

Krásný letní den chýlil se ku konci. Sluneční paprsky dopadaly šikmo na lesknoucí se zrcadlo jezera a zlatilo všechno kolem dokola. Po silnici ubíral se poutník, ponořen v hlubokých myšlenkách. V pravici měl dlouhou hůl, levá ruka visela volně dolů. Všechny jeho pohyby byly nenucené a ušlechtilé. Jeho kroky nezanechávaly v prachu silnice téměř ani stopy. Stádo ovcí běželo po silnici proti němu. Dva statní psi, štěkající pobíhali kolem veselo. Pastýř šel unaven opodál za nimi.

Poutník pozvedl hlavu, pak ustoupil stranou, ponechávaje tak zvířatům volnou cestu. Radostně spočinul na nich jeho zrak. Bylo to, jakoby i ona vyciťovala onu dobrotu, neboť jedna ovce přes druhou spěchala do jeho blízkosti a tlačila se k němu. Několik jehňátek zůstalo u něho, jakoby očekávala, že se jim dostane zvláštního pohlazení a pozornosti. Svou krásnou formovanou rukou pohladil lehce jejich huňaté hlavy a nejmenší z malých pozvedl na své ruce.

Pastýř přistoupil blíže, pozdravil poutníka a zvědavě si ho prohlížel.

"Cizinče, máš tak rád zvířata?" tázal se udiveně. "Moje ovce jsou jinak velmi plaché. Jsi snad také pastýřem?"

"Snad jim také jednou budu," usmál se tázající a postavil zvířátko opatrně na zem.

Teprve nyní si pastýř všiml, jak mlád jest poutník. Z dálky ho považoval za staršího, zralého muže. Měl podlouhý obličej, pravidelných a překrásných, ušlechtilých tahů. Ač vlasy i vousy byly pěstovány, přece vypadaly, jakoby se jich nůžky již dávno nedotkly. Snad složil poutník nějaký slib.

"Jak se jmenuje ono městečko na jezeře?" tázal se mladý muž.

"Tiberias."

Poutník vlídně poděkoval a rozloučil se a již kráčel statně jako dosud, směrem k obci. U jezera se hrály děti. Nezvedly téměř zraků, když poutník kráčel kolem nich. Byly zvyklé cizincům. Muž zůstal státi u jedné skupinky a pozoroval dětskou hru, aniž by se děti nějak vyrušily. Chlapci udělali si v písku malé, ploché jamky, a snažili se načerpati do nich vodu.

"Půjč mi svoji hůl," oslovil náhle jeden z chlapců muže. "Chci udělati stružku k jezeru."